HHO technológia

     Voda ako palivo sa spomína už v starých vernovkách, prvé auto na vodík vzniklo už v roku 1860. Voda síce nehorí, ale pozostáva z dvoch silno horľavích prvkov - vodíka a kyslíka. Voda ako zdroj energie pre spaľovacie motory sa už dlho a intenzívne skúma. Vodíkové autá dnes skúšobne jazdia bez väčších úprav klasických motoroch. Lenže vodík musia tankovať už vyrobený a hoci je relatívne lacný, vyžaduje si výstavbu úplne novej zásobovacej infraštruktúry a špeciálnych čerpacích staníc.

    Existuje však aj iná možnosť, o ktorej zainteresovaní vedia už vyše štyridsať rokov. Ide o tzv. Brownov plyn, chemicky oxihydrogén, (2H2O2), skrátene HHO. Ako pozná aj laik, obsahuje iba vodík a kyslík, avšak ide o horľavú zmes oboch plynov, ktorá horí asi sedemkrát intenzívnejšie a rýchlejšie ako benzínové pary, používané v dnešných spalovcích motoroch. Brownov plyn sa dá získať z vody na palube auta. Bežné zážihové motory ho môžu spaľovať bez väčších úprav.

     Brownov plyn môže dosiahnúť teplotu horenia až 6 - tisíc stupňov Celzia a oheň v ňom šíri rýchlosťou 3 kilometre za sekundu ( na porovnanie acetylén horí 10 m za sekundu ). Brownov plyn nepotrebuje na horenie atmosferický kyslík, preto horí aj pod vodou či vo vákuu. Jeho zvláštnosťou je, že po zapálení neexploduje, ale imploduje, čiže nerozpína sa, ale zmršťuje. V bežnom motore tak valec do dolnej úvrate tlačí atmosferický tlak, do vzniknutého vákua sa vstrekne HHO a implózia ako jediný pracovný tlak ťahá piest nahor.

     Extrémne vysoká teplota horenia sa dá veľmi dobre využiť v rôzných priemyselných technológiách, napr. pri zváraní či tavení.

     Jedinou otázkou teda ostáva, prečo už dnes vlatne všetci nejazdíme na vodu?